„Neviem, ako mám zaobchádzať s "veriacim systémom", ktorý si ľudia vytvorili. To, že niečo je nemožné, že toto je TAK a nie inak, či mi rozumiete. Verím, že VŠETKO je možné! Pozorovaním ľudí som dospela k záveru, že keď má človek vôľu niečo dokázať, premení všetko nemožné v možné. Že môže byť čímkoľvek. .....
Mám s tým veľký problém. Pretože ma ľudia ovplyvňujú. Nie, je to tým, že sa - aj keď nevedomky - nechávam ovplyvňovať ostatnými a neviem, ako to zastaviť. Ľudí, ktorých milujem najviac. Moja rodina. Stále mi vtĺkajú do hlavy, že niečo nejde. Je to začarovaný kruh. Hrozne ma to štve! Mám chuť zakričať: "Držte huby! Nechajte ma tak!" Keď už sa zdvihnem ich slová ma vtiahnu naspäť do priepasti.“
Aneta Krejčí
Hneď na začiatok vás musím upokojiť - vy máte pravdu a skúste si ju udržať. Úplne všetci astrálný cestovatelia, Vládcovia Sily a väčšina ľudí, ktorí meditujú a spoznali rôzne sféry bytia, sa zhodujú na dvoch veciach, ktorými okolitým ľuďom úplne rozbíjajú ich pevný systém:
1) Všetko je možné.
2) Život je ľahký.
Väčšina z nás vyrastala v prostredí, kde nám bolo neustále oznamované: "Toto nemôžeš. Takto to nefunguje. Život je ťažký. Ty si to predstavuješ ako Hurvínek vojnu. Je to oveľa zložitejšie, než si dokážeš predstaviť. "A tým, že my vieme, že všetko je možné, tak logicky nám vychádza, že aj život je pre týchto ľudí naozaj ťažký a náročný. Drží sa svojich pevných hraníc, ktoré im dávajú pocit bezpečia, a vedia, ako sa tu majú správať (aj keď negatívne, ale majú už nacvičené im známe reakcie). Čokoľvek nové prijímajú veľmi ťažko a málokedy sú ochotní počúvať. Bežná reakcia na takúto negativitu je pravý opak: "Nie je to tak hrozné, ako to vidíš. Pozri sa, veď to je jednoduché. Život je krásny. Usmievaj sa a hneď bude lepšie. "Nasleduje smršť viet, kde sa dozvedáme, že sme ľahkomyseľní, voľnomyšlienkári, slniečkári, mudrci a že čoskoro dostaneme od života poriadnu školu, aby sme videli, ako to skutočne funguje.
Vy môžete ako prvý krok správnym smerom urobiť to, že úprimne poďakujete za názor dotyčného a oznámite, že sa nad celou situáciou ešte znova zamyslíte. Tým celý rozhovor ukončíte a môžete ísť ďalej. Neberte ostatným ich názor, im sa to nepáči rovnako tak, ako vám sa nepáči, keď vás presviedčajú o opaku. Buďte tolerantní a načúvajte, dajte ostatným ľuďom vedieť, že ich názor ste počula a chápete ich. To ich upokojí a atmosféra sa odľahčí. V tú chvíľu sa navzájom nebudete ovládať, ale rešpektovať. Ako ale postupovať ďalej, aby sme neboli len rešpektovaní, ale začali byť aj chápaní? Určite nejednému z vás bude táto situácia pripomínať zážitok zo života:
„Môj manžel je hrozne nešťastný a utrápený, bez životného zmyslu, všetko a všetci ho štvú. Chcela by som mu pomôcť, ale neviem ako. Keď sa snažím, tak len počúvam niečo v zmysle, že kým sa ďalej miesto používania zdravého sedliackeho rozumu hodlám riadiť načítanými múdrymi a fantasy blbosťami, tak sa nemáme o čom baviť.“
Lucka Němcová
V takýchto prípadoch nemajú naše slová absolútne žiadny význam. Hovorme k nim, len keď sa pýtajú a hlavne - odpovedajte na to, na čo sa pýtajú. Len v tej chvíli sú schopní a ochotní počúvať.
Vezmeme jeden veľmi jednoduchý ukážkový príklad: Človek ukáže na vtáčika a spýta sa: "Čo to je?" My odpovieme: "To je vták. Vidíš .. tamto má hniezdo, žije na strome, papá chrobáčiky a na zimu odlieta do teplých krajín. Ročne znesie okolo päť vajíčok a predstav si, že ak je to kukučka, tak tá znáša vajíčka do cudzích hniezd ... ". V túto chvíľu sme dotyčného úplne zahltili informáciami, na ktoré sa nepýtal, nebol na ne pripravený, a vďaka tomu môže byť podráždený a nešťastný. Je dosť pravdepodobné, že vďaka množstvu informácií, o ktorých nikdy nepočul, zabudol aj onen pojem, ktorý ho zaujímal ("toto je vták"). Zamerajme sa na odovzdávanie pozitívnej energie na jemnohmotnej úrovni. Tu si pripomeňme článok "Ako sa správať k negatívnym ľuďom". Zatiaľ nevieme, ako to s manželom dopadlo, ale prišlo už prvé nádherné uvedomenie:
„Musím Vám poďakovať za ďalšie precitnutie / pochopenie, ku ktorému u mňa dnes vďaka Vám došlo. Manžel navrhol výlet. Prečítala som si to a hneď nadšene hovorím: "to je super, tak áno", ale vzápätí som nahlas začala premýšľať - reorganizovala som svoj vopred naplánovaný program, tak aby som všetko stihla. Skončilo to tak, že sa manžel hrozne naštval a celý nápad zamietol pod podlahu, s tým, že už mám svoj program a nikam ísť nechcem atď. Niekoľkokrát som mu opakovala, že vážne na výlet chcem a že tento jeho nápad do svojho programu zaraďujem rozhodne na prvé miesto a všetko ostatné tomu prispôsobím, len som si to potrebovala rýchlo premyslieť a preusporiadať, ale vôbec už nepočúval. Bol naštvaný, "mal čierno" a trval na tom, že vôbec ísť nechcem, tak nepôjdeme ...
Trošku ma to tiež naštvalo a bolo mi z toho do plaču, tak som išla do vedľajšej miestnosti, postavila som sa k oknu a začala som vedome dýchať, svetlo a pokoj dovnútra, temno a stres von ... A za chvíľku mi to s prehlbujúcim sa pokojom "docvaklo" - veď presne táto situácia sa dá nádherne dosadiť do toho jednoduchého príkladu s tým vtáčikom, ktorý ste mi včera napísala :-D. Úplne presne. On chcel počuť len ÁNO a ja som ho zahltila toľkými informáciami, na ktoré sa nepýtal, že sa v nich to ÁNO pre neho úplne stratilo. Musela som sa začať smiať, možno len bude stačiť, naučiť sa s manželom komunikovať na jeho úrovni, a hneď bude potom pre nás oboch naše spolužitie jednoduchšie.“
Nechcime od nich spätnú reakciu, nechcime ich zmeniť, nechajme ich žiť ich životom a len im posielajte pozitívnu energiu - oni vždy majú možnosť ju odmietnuť, ale aj prijať. Vo chvíli, keď človek dostane priestor a nie je utláčaný okolím aj jeho názory ... môže sa rozhliadnuť a pozrieť sa, čo sa s ním deje. Sám od seba ... z vlastného záujmu. A začať sa pýtať na ďalšie veci.